Dostal som správu, ráno, že ešte nemusím chodiť, že mám čas, kľudne sa môžem naraňajkovať, ale že bude rodiť. Vzápätí som dostal správu, že ide rodiť a že by som mal čo najskôr prísť. Samozrejme som neváhal a utekal do nemocnice, lebo som sa na oboch veľmi tešil. Pôrod prešiel hladko, manželka to zvládla veľmi statočne a som na teba Evka hrdý.
Dieťatko zobrali, ale ja som mal v rukách stále ruku manželky a utešoval ju, že synček je na svete, no vo vzduchu nebolo počuť hneď jeho plač. Keďže som bol v strese a v očakávaní, čakal som na výzvu doktorov, že môžem ísť po synčeka, no neskôr sme sa dozvedeli, že ho museli oživovať. Keď som ho uvidel, hneď som vedel, že ho budem ľúbiť do konca života, len som sa zároveň o jeho život bál a zažil som najväčší strach v mojom živote, že sa mu stalo niečo vážnejšie. Oblial ma studený pot a musel som sa poriadne nadýchnuť. Mal deformovanú pravú nožičku. V hlave máte tisíc otázok, na ktoré sa žiaden otec nikdy poriadne nepripraví. Vykoľajilo ma to a prvé otázky sa netýkali nožičky, boli to otázky ktoré sa týkali toho, či ostatné orgány a zvyšok toho nádherného a krehkého telíčka budú v poriadku. Pomohli mi ho zobrať k matke a bola to láska na prvý pohľad. Plakali sme spolu s radosťou a sľúbili si, že sa oňho postaráme do konca života aj keby to malo byť nad naše sily a že ho ľúbime celého, celučičkého.